Uncategorized

Minimalizmus a deti: HRAČKY

 

img_2456Hračky a detské izby sú asi najhoršie oblasti prílevu nových vecí do domácnosti. Neviem ako vy, ale pre mňa to bola asi najkritickejšia oblasť môjho života, ktorá mi prinášala ťažkú migrénu, bolesti chrbta z neustáleho zohýnania a postihnutie, kde som sa menila na papagája : ,Upracte si po sebe, detiská jedny nepodarené, lebo stiahnem fľašu
vína ešte pred tým, ako si zlomím hnát na nejakej vašej prkotine!´ Dušovala som sa teoreticky, ako to raz všetko nahádžem do koša, lebo na to už nemám nervy. Obe detské izby boli ako by sa v nich prehnalo tornádo, a poriadok vydržal vždy asi priemerne 1.5 hodiny, kým zase niečo nevytiahli a nerozvláčili po dome.

V podstate sme nemali ani kúsok priestoru pre seba, kde by sa hračky nepovaľovali. Keď sa nám aj podarilo niečoho zbaviť, tak prišli narodeniny, Vianoce, návštevy a vždy sme boli na bode červená siréna – overflow. Dcéra nosila denne domov papiere, plastové prkotinky a kreatívne výtvory.

Potom sa stali dve príhody, ktoré ma nakopli k prvej závažnej vlne minimalizmu. Šli sme na dovolenku a zabudla som vziať hračky. Akože úplne nič, ani jedna bábika, ani autíčko a všimli sme si to až na nejaký tretí deň, keď pršalo a sedeli sme na chate že čo teraz. Tak sa deti zahrali čo našli v kuchyni a potom sme šli von. Neplakali za ničím..Druhá príhoda bola v Anglicku, šli sme do múzea, kópia starého domu, kde bol nábytok ako ľudia žili okolo roku 1950, nejaký slávny spisovateľ. Chudák, že mu neviem meno. Tak bola obývačka, kde mal písací stôl, stoličku, vedľa žena šijací stroj, sedacia súprava a koberec s kútikom pre deti. “Tu sa hrali deti “- vraví sprievodkyňa. Bola tam jedna bábika, krásna so žmurkajúcimi očami, mala šatičky, postieľku a zopár serepetičiek. Jedna kniha, a drevené autíčko, koník. To bolo všetko?? No že ako tie deti prežili, smejem sa v duchu a zastrájam sa.

Prišli sme domov a idem si zmeniť život. Teraz už naozaj. Bola som presvedčená, že to pôjde ľahko. Pravda bola taká, že moje deti naozaj nepotrebovali plnú izbu hračiek. Zainteresovala som dcéru, že ideme potešiť iné deti, a nech si vyberie do jedného koša to, či si chcela ponechať, lebo sa s tým rada hrá a nejakých 10 kníh. Vybrala si presne to, čo som myslela, bábiky a ich príslušenstvo, dve plyšové  hračky, päť kníh. Domček pre bábiky, Shopkins zbierka. Nechali sme zopár spoločenských hier, na vrchnej poličke. Dilema nastala s Legom – v podstate mám Lego rada, lebo sa s ním vie zahrať ale problém bol, keď k tomu mala prístup, a tie male zasrané kúsočky boli všade. Tak sme ich nechali pod podmienkou, že idú do zavretej plastovej krabice na najvyššiu policu v izbe, a hrá sa s nimi len raz za čas a všetko ide naspať, inak to končí naveky v koši. Dodnes sme sa hrali dva krát za 6 mesiacov, haha. Ostali obyčajné ceruzky a biely papier. Skončili sme s omaľovánkami a nalepovačkami a lepidlom a PLASTELÍNOU s nasledujúcich dôvodov:

–  fixky sú pre domácnosť čistý diablov vynález, ktorý sa nedá očistiť a zmyť a stále chýbajú vrchnáky. Nechcem predčasne ošedivieť, proste NIE.

omaľovánky a nálepky sú Luciferov brat, sú drahé ako sviňa a nedajú sa oškrabať z nábytku. Nebudem brať tabletky na ukľudnenie a druhú hypotéku, len aby sa princezná zabavila.

plastelína je horšia ako nukleárna hrozba z Iránu, a okrem toho, že je drahá, a použiteľná raz lebo nikdy, opakujem nikdy neskončí s vrchnákom ale nalepená na mojom zadku, ked si chcem po úmornom dni sadnúť, obschnutá na koberci, zabudnutá v útrobách písacieho stola. Nie, nie a ešte raz nie. Nein. Pronto.

Ja viem, nikto nechce aby deti vyrastali bez možnosti si vyskúšať umelecké a kreatívne zručnosti. Je ale taká inštitúcia , kde má všetky tieto aktivity zvaná škola, a tam si môže lepiť, vystrihovať, maľovať, trblietkovať (ďaľšia smrť), plastelínovať a podobne pod dohľadom pani učiteľky, ktorá po tom môže po nich upratať. Kým sú malé, a nevedia si po sebe upratať si zjednodušujem život.

S mojím synom to bolo ešte lahšie, lebo má len dva roky a limitovaný pohľad na vec. Keďže má rád len autíčka, tak som ich milosrdne ponechala s pár obľubenými knižkami, Lego Duplo vláčik a drevenú stavebnicu plus jeden plyšák na ozdobu, nech už nie som úplná striga a tak sme nejako skončili. Ešte za svoj krátky život nestihol toľko nahonobiť, ako jeho sestra, tak bol proces bezbolestný. V garáži má skúter a bycikel a loptu  a v izbe postieľku. 

IMG_2455.JPG

Keď to zosumarizujem, bolo to bezbolestnejšie, než som si myslela. Každú hračku, čo som chytila do ruky a zanalyzovala – kedy sa s tým naposledy hrali, má to viac ako päť častí? Robí to zvuky a lezie mi to na nervy?.. bolo ľahké vyhodiť. Niečo sme darovali známym a zvyšok šiel do krabice na ulicu, kde si to za krátku chvíĺu nejaká netušiaca obeť vzala (cha-cha).

Deti nemali žiadnu ujmu na zdraví a síce si izbu rozhádžu, lenže je uprataná za 5 minút.

A ja mám pocit ako by som na lotérii vyhrala milión. Ušetrených minút života. Juchú!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

3 myšlienky na “Minimalizmus a deti: HRAČKY

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s